Úzkosť u dospelých — od bežného stresu k úzkostnej poruche

01 — KontextÚzkosť v dospelosti — populačný kontext

Úzkostné poruchy sú podľa Penninx a kol., publikácia v The Lancet (2021), najčastejšou skupinou duševných porúch — približne každý tretí dospelý ich v priebehu života zažije v klinicky významnej miere. Napriek tomu sa dlho považujú za „povahovú črtu“ alebo za niečo, čím „si treba proste prejsť“.

Realita je iná. Podľa medzinárodnej štúdie WHO World Mental Health Surveys (Alonso et al., 2018) dostáva odbornú liečbu iba približne 27,6 % ľudí s diagnostikovanou úzkostnou poruchou, a iba zhruba každý desiaty pacient dostáva liečbu, ktorá zodpovedá štandardom evidence-based starostlivosti. Inými slovami: väčšina dospelých s úzkostnou poruchou žije bez adekvátnej pomoci, hoci dnes existujú vedecky overené účinné formy liečby.

Príčinou je často tichá, postupná povaha úzkosti. Zriedka prichádza ako jedna náhla zmena. Skôr sa „vsúva“ do života postupne — človek sa naučí žiť s napätím, vyhýbať sa určitým situáciám, kompenzovať pomocou alkoholu, kávy alebo prepracúvania sa. Až keď sa nejaká životná zmena (rodičovstvo, kariérny posun, vzťahový konflikt, hormonálna zmena) prelije cez existujúcu úzkosť, často aj sám človek zistí, že to už nie je „len stres“.

02 — TypyNajčastejšie typy úzkosti u dospelých

Pojem „úzkostná porucha“ zahŕňa viacero samostatných diagnóz, ktoré sa líšia tým, čoho sa úzkosť týka a kedy sa spúšťa. U dospelých sú najčastejšie:

K nim sa pripájajú agorafóbia (strach zo situácií, z ktorých by bol únik ťažký) a posttraumatická stresová porucha (úzkosť po závažnej traumatizujúcej skúsenosti). U mnohých pacientov sa tieto diagnózy kombinujú — človek so sociálnou fóbiou môže súčasne trpieť GAD, pacient s panickou poruchou aj agorafóbiou. Práve preto je dôkladná diagnostika dôležitá: liečba sa orientuje podľa toho, čo je primárne a čo sekundárne.

03 — VekÚzkosť v rôznych vekových fázach dospelosti

Úzkostné poruchy nepostihujú všetky vekové skupiny rovnako a v rovnakej forme. Vekové obdobie ovplyvňuje, aké obavy dominujú a ako sa porucha prejavuje.

Raná dospelosť (20–30 r.)

Obdobie najčastejšieho prvého klinického prejavu úzkostných porúch. GAD a panická porucha sa typicky objavujú práve v tomto období, často v kontexte prvých veľkých životných rozhodnutí — koniec vysokoškolského štúdia, začiatok kariéry, partnerstvá, prvé rodičovstvo, prvý vlastný byt. Sociálna fóbia, ktorá zvyčajne začala už v adolescencii, v tomto období nadobúda klinickú závažnosť, lebo sa zrazu nedá „zaobísť“ sociálnym vyhýbaním sa.

Stredný vek (30–50 r.)

Obdobie tzv. „sandwichovej generácie“ — človek nesie zodpovednosť za rastúce deti aj za starnúcich rodičov, súčasne je v najnáročnejšej fáze kariéry. K tomu sa pripája chronický nedostatok spánku, finančné záväzky a často aj prvé zdravotné signály. Úzkosť sa v tomto období často prejavuje ako chronické vyčerpanie, nespavosť, podráždenosť — ľudia ju len ťažko spojujú s úzkostnou poruchou, lebo „kto by sa necítil takto pri tom, čo všetko musím stíhať“.

Zrelý a starší vek (50+ r.)

V tomto období sa pridávajú nové stresory — zdravotné obavy, smrť rodičov, „prázdne hniezdo“, redefinícia identity po ukončení rodičovskej fázy. U žien sa pridáva perimenopauza a postmenopauza (viď ďalšiu sekciu). U mužov môže nastať pokles testosterónu spojený so symptómami úzkosti a zníženej energie. Úzkostné poruchy v staršom veku sa často nedostatočne diagnostikujú, pretože sa pripisujú „fyziologickému starnutiu“ alebo somatickým ochoreniam.

04 — ŽenyŠpecifiká u žien — perimenopauza a hormonálne fluktuácie

Ženy majú úzkostné poruchy diagnostikované približne dvakrát častejšie ako muži, a tento rozdiel sa nedá vysvetliť len odlišným vyhľadávaním pomoci. Existujú viaceré obdobia v ženskom živote, ktoré sú spojené s vyšším rizikom úzkostných symptómov:

• Puberta — prudké hormonálne zmeny v kombinácii s identitnými otázkami a rastúcim sociálnym tlakom; obdobie typického prvého výskytu sociálnej fóbie.
• Tehotenstvo a popôrodné obdobie — popri všeobecne známej „popôrodnej depresii“ sú časté aj popôrodné úzkostné stavy, vrátane akútnej úzkosti, panických záchvatov a obsedantných obáv o dieťa.
• Predmenštruačná fáza — u časti žien sa cyklicky zhoršujú úzkostné a depresívne príznaky (premenštruačné dysforické ťažkosti).
• Perimenopauza a postmenopauza — obdobie zvýšeného rizika úzkostných príznakov, najmä u žien, ktoré pred touto fázou žiadne závažnejšie úzkostné prejavy nemali.

Longitudinálna štúdia Bromberger a kol. (Menopause, 2013), súčasť rozsiahlej americkej štúdie SWAN (Study of Women’s Health Across the Nation), sledovala 2 956 žien vo veku 42–52 rokov počas desiatich rokov. Zistila, že ženy s nízkou úzkosťou pred menopauzou mali v perimenopauze a postmenopauze 1,5- až 1,6-krát vyššiu pravdepodobnosť výrazných úzkostných príznakov ako pred týmto obdobím — a to nezávisle od stresových udalostí, finančných ťažkostí, vnímaného zdravia a vazomotorických symptómov (návaly tepla). Inými slovami: perimenopauza je samostatným rizikovým obdobím pre rozvoj úzkosti, nielen kvôli sprievodným okolnostiam. Ide o staršiu prácu, no z kanonickej kohorty SWAN; jej záver potvrdzuje aj novší systematický prehľad 22 štúdií hodnotených metodikou GRADE — menopauzálny prechod zvyšuje zraniteľnosť voči úzkosti aj depresii (Alblooshi a kol., 2023, Australasian Psychiatry).

05 — PrácaPracovný stres vs úzkostná porucha — kde je hranica

„Mám len stres z práce, to nie je úzkostná porucha“ — toto je veta, ktorú v praxi počúvam veľmi často. Niekedy je to pravda, niekedy nie. Rozlišujúce kritériá:

Praktická pomôcka: ak ste si vzali týždňovú dovolenku a po prvých troch dňoch sa Vám podstatne uľavilo, ide pravdepodobne o reaktívny stres. Ak ste si vzali dovolenku a úzkosť pokračuje rovnakou intenzitou (ba Vás dokonca prepadáva pocit „mal by som niečo robiť“ a neviete sa skutočne uvoľniť) — je to silný signál, že stres už prerástol do niečoho viac.

Druhý dôležitý ukazovateľ je vyhorenie (burnout). Burnout a úzkostná porucha sa významne prekrývajú — chronická pracovná záťaž často vyústi do plne vyvinutej úzkostnej alebo depresívnej poruchy. Včasná intervencia pri burnoute môže zabrániť tejto eskalácii.

06 — VzťahyÚzkosť vo vzťahoch a rodine

Úzkostné poruchy sa málokedy obmedzujú iba na samotného pacienta. Ovplyvňujú aj partnera, deti, rodičov a blízkych priateľov — niekedy nepriamo, niekedy veľmi viditeľne. Najčastejšie sa to prejavuje takto:

• Stiahnutie sa zo spoločenského života — pacient prestáva chodiť na rodinné stretnutia, oslavy, výlety; partner ide buď sám, alebo sa prispôsobí. Postupne sa „svet“ páru zužuje.
• Posun zodpovednosti — partner preberá rozhodnutia, ktoré pacient odmieta robiť (telefonáty, riešenie konfliktov, vybavovanie úradov). Časom môže byť unavený a vznikne napätie.
• Nadmerná ostražitosť rodičov — rodič s úzkostnou poruchou často v starostlivosti o deti prejavuje nadmernú obavu o ich bezpečnosť, zdravie a budúcnosť. Môže prenášať vlastnú úzkosť na deti, ktoré ju internalizujú.
• Sexuálne problémy — chronická úzkosť výrazne znižuje libido a zvyšuje riziko sexuálnych dysfunkcií. To môže byť ďalším zdrojom napätia v partnerstve.
• Konflikty z nepochopenia — okolie nemusí rozumieť, prečo sa pacient nedokáže „ovládnuť“ alebo „prestať si myslieť tie hlúposti“. Tlak okolia („buď silnejší“, „skús sa nestarať“) úzkosť zvyčajne zhoršuje, nie zlepšuje.

Práve preto je psychoterapia úzkostných porúch často aj nepriamou intervenciou pre celú rodinu — keď sa zmení pacient, postupne sa menia aj dynamiky vo vzťahoch. Pracujem s dospelými individuálne a párovú ani rodinnú terapiu neposkytujem; zmena, ktorá sa odohrá v terapii jedného člena rodiny, sa však spravidla prejaví aj vo vzťahoch okolo neho.

07 — PomocKedy zvážiť odbornú pomoc

Návšteva klinického psychológa nie je „posledný krok“ pred psychiatrickou nemocnicou. Je to praktický krok, ktorý má zmysel zvážiť, ak sa v nasledovnom dlhodobo spoznávate:

Ako prebieha vyšetrenie u klinického psychológa

Komplexná diagnostika úzkostných porúch prebieha v niekoľkých krokoch:

• Štruktúrovaný klinický rozhovor — mapuje aktuálne ťažkosti, ich trvanie, telesné a duševné prejavy, vývinovú a životnú anamnézu, predchádzajúcu liečbu a rodinnú anamnézu.
• Štandardizované sebaposudzovacie škály — GAD-7 pre úzkosť, PHQ-9 pre súbežné depresívne príznaky, prípadne ďalšie podľa klinickej hypotézy (LSAS pre sociálnu fóbiu, PDSS pre panickú poruchu).
• Diferenciálna diagnostika — odlíšenie typu úzkostnej poruchy a vylúčenie iných diagnóz alebo somatických príčin.
• Záverečné vyhodnotenie — písomná správa s diagnostickým záverom podľa MKCH-11 a konkrétnymi odporúčaniami pre ďalší postup. Dostávate správu zvyčajne do 14 dní od posledného stretnutia.

V slovenskom kontexte sú odporúčané postupy diagnostiky a liečby úzkostných porúch zhrnuté v Štandardných diagnostických a terapeutických postupoch MZ SR publikovaných Slovenskou komorou psychológov.

08 — FAQČasté otázky o úzkosti u dospelých

Ďalšie čítanieMožno Vás zaujme