Senzitivita a špecificita

01 — Kompromis Prečo sa nedajú mať obe naraz na maxime

Predstavte si test, ktorý všetkých označí za pozitívnych. Zachytí sto percent skutočných prípadov — má dokonalú senzitivitu — a je úplne bezcenný, lebo neprepustí nikoho: jeho špecificita je nula. Opačný extrém funguje rovnako: test, ktorý nikoho neoznačí, má dokonalú špecificitu a nezachytí nič.

Medzi týmito dvoma pólmi sa pohybuje hranica (cut-off) — hodnota, od ktorej sa výsledok považuje za pozitívny. Posunutím hranice sa jedno číslo zlepší a druhé zhorší. Nastavenie hranice preto nie je technická vec, ale rozhodnutie o tom, ktorá chyba je v danom použití horšia.

Pri skríningu je horšie prehliadnuť skutočný prípad, preto sa hranica posúva k vyššej senzitivite a falošné poplachy sa berú ako prijateľná daň. Pri posudkovom vyšetrení, kde má záver priame následky, je horšie označiť niekoho nesprávne — a váha sa presúva k špecificite a k tomu, že jedno číslo záver nikdy nerozhoduje samo.

Ešte jedna vec, ktorá sa prehliada. To, ako pravdepodobné je, že pozitívny výsledok je skutočný, nezávisí len od testu, ale aj od toho, aký častý je daný stav v skupine, v ktorej sa testuje. Pri zriedkavom stave môže byť aj presný test taký, že väčšina jeho pozitívnych výsledkov je falošných — jednoducho preto, že zdravých je oveľa viac. Preto sa nástroje overujú v tej populácii, v ktorej sa majú používať.

02 — FAQ Časté otázky

Ďalej Súvisiace